"U starkej" v úvodzovkách preto, že je tam ešte aj starký, ale všetci sme si zvykli hovoriť, že ideme ku starkej. Prečo, to neviem. A keď ideme k maminej mame, tak ideme k babke. Ale tam už dedko nie je. Toho som nemala možnosť poznať. Ale z babkinho a maminho rozprávania mám o ňom vytvorený celkom živý obraz.
Aby som dlho nehľadala nejaké vzletné slová, poviem to jednoducho, ako to naozaj je: najdôležitejší ľudia v mojom živote sú starkí a babka.
Od môjho narodenia bolo len málo týždňov, z ktorých by aspoň deň nestrávila u nich. Ku starkej na obed, k babke na koláč. So starkou na hríby, s babkou do záhrady. So starkou opekať do lesa, s babkou do mesta na kávu. Starkí bývajú 5 minút od nás, babka asi 15 minút pešo, tak nečudo, že sme s bratom stále tam.
Starká bola učiteľka a tak som s ňou absolvovala aj pár "škôl v prírode", kreslili sme spolu, učila ma básničky, pred spaním mi spievala, recitovala, ale najčastejšie a najradšej som mala rozprávky o zajkoch: Bojkovi, Hopkovi a Uškovi. Starký pre mňa chodil do školy, vodil ma na tréningy, ak bolo čosi treba vybaviť, išiel so mnou. Babka ma brávala na výstavy a do múzeí, učila ma ako sa strihá hrozno a striedala sa so starkým v doprovode na tréningy. Je toho až neskutočne veľa, čo pre môjho brata, ostatné vnúčatá a mňa robia.
Starých rodičov mám zidealizovaných a mám pocit, že sú to najlepší ľudia na svete, hoci viem, že sú (asi najskôr) úplne obyčajní so všetkými dobrými a zlými vlastnosťami, ale chcem aby to tak zostalo.
A žiadnu inú vec si neželám tak veľmi, len nech majú raz moje deti takých skvelých starých rodičov, ako mám ja. (A to o tej slze platí aj pri mne.)